Dokument na schôdzu
22.6.2017
NÁVRH UZNESENIA
predložený na základe otázky na ústne zodpovedanie B8‑0319/2017
v súlade s článkom 128 ods. 5 rokovacieho poriadku
o budovaní ambicióznej priemyselnej stratégie EÚ ako strategickej priority pre rast, zamestnanosť a inovácie v Európe
( 2017/2732(RSP) )
Angelo Ciocca, Nicolas Bay, Jean-Luc Schaffhauser, Lorenzo Fontana
v mene skupiny ENF
Uznesenie Európskeho parlamentu o budovaní ambicióznej priemyselnej stratégie EÚ ako strategickej priority pre rast, zamestnanosť a inovácie v Európe
( 2017/2732(RSP) )
Európsky parlament,
– so zreteľom na články 145 a 150 a článok 173 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ),
– so zreteľom na otázku Komisii o budovaní ambicióznej priemyselnej stratégie EÚ ako strategickej priority pre rast, zamestnanosť a inovácie v Európe ( O-000047/2017 – B8-0319/2017 ),
– so zreteľom na článok 128 ods. 5 a článok 123 ods. 2 rokovacieho poriadku,
A. keďže vo všetkých vyspelých ekonomikách od 70. rokov dvadsiateho storočia klesá, viac alebo menej náhle, zamestnanosť vo výrobnej sfére; keďže deindustrializácia je jav, ktorý predchádza vlne hospodárskej globalizácie začínajúcej v 90. rokoch dvadsiateho storočia, ktorý však urýchlila globalizácia;
B. keďže v súčasnosti v rôznych vyspelých ekonomikách priemyselný sektor zamestnáva dokonca menej ako 10 % pracovnej sily, čo je úroveň len o málo vyššia ako v počiatočnej fáze industrializácie okolo roku 1900; keďže to znamená, že vyspelé ekonomiky sa v skutočnosti stali iba dovozcami produktov, ktorých výroba s nízkymi nákladmi bola presunutá do rozvojových krajín;
C. keďže v dôsledku digitalizácie sa hospodárske iniciatívy vrátane tých úspešných vyznačujú nízkou intenzitou práce a vysokou špecializáciou; keďže digitalizácia výrobných procesov bude mať čoskoro výrazný vplyv na existujúce pracovné miesta nielen v odvetví priemyslu; keďže to bude znamenať zmenu v štruktúre trhu, čo povedie predovšetkým k čoraz väčšej roztrieštenosti a nerovnosti medzi jednotlivými druhmi práce, a teda aj pokiaľ ide o odmeňovanie, sociálnu ochranu a kariérne vyhliadky;
D. keďže vnútorné makroekonomické nerovnováhy v Únii, ktoré sa zhoršili v dôsledku účinkov členstva v eurozóne a následných úsporných politík, viedli k javu úniku mozgov („human capital flight“ alebo „brain drain“) na úkor najslabších krajín, čím sa ich hospodárstva stali štrukturálne závislými od hospodárstiev silnejších krajín;
E. keďže v oblasti priemyslu má EÚ len podpornú právomoc; keďže jediným cieľom činnosti EÚ v tejto oblasti je konkurencieschopnosť[1], čiže presadzuje merkantilizmus založený na znížení výrobných nákladov (miezd) a deštrukcii domáceho dopytu; keďže je úplne zrejmé, že tento merkantilistický model nie je vhodný pre ekonomiky všetkých členských štátov v rovnakej miere a že v niektorých prípadoch nie je v súlade s ústavným právom;
F. keďže financovanie z prostriedkov Únie nemôže ponúknuť účinnú ochranu voči nepriaznivým hospodárskym šokom, pretože je spojené s veľkostnými parametrami, a nie so základnými makroekonomickými ukazovateľmi a pretože má riešiť štrukturálne, a nie cyklické problémy;
G. keďže, vzhľadom na súčasné dlhodobé hospodárske trendy a procyklické politiky, ktoré EÚ prijala, bude cieľ, ktorý si stanovila samotná EÚ, a to zabezpečiť, aby priemysel predstavoval najmenej 20 % HDP EÚ do roku 2020, jednoznačne nedosiahnuteľný, rovnako ako ciele plnej zamestnanosti a hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti;
H. keďže európske rozpočtové obmedzenia viedli k vyčerpaniu infraštruktúry viacerých členských štátov vrátane základnej verejnej infraštruktúry, ako sú školy, nemocnice, policajné stanice a dopravné siete;
I. keďže v dôsledku toho, že už neexistuje jasné oddelenie medzi tradičným bankovníctvom a investičnými bankovými činnosťami, banky postupne čoraz väčšmi uprednostňovali finančné a špekulatívne činnosti, čím pripravili hospodárstvo o úvery potrebné na dostatočnú mobilizáciu súkromných investícií v sektore priemyslu; keďže politiky v oblasti bankovej únie spolu s menovou politikou ECB prispeli dokonca k zhoršeniu tohto javu;
J. keďže na to, aby priemyselná stratégia bola účinná, musí zahŕňať koordinované politické opatrenia vo viacerých oblastiach: infraštruktúra, obchod, energetika, zamestnanosť, výskum a vývoj, ako aj verejné a súkromné financie;
1. domnieva sa, že akékoľvek vyhliadky na hospodársky rast a rast zamestnanosti a inovácií možno zaistiť iba dôslednou reindustrializáciou, t. j. presunutím výroby z iných miest in situ;
2. zdôrazňuje skutočnosť, že výroba in situ je kľúčovým faktorom, a to aj s cieľom zaistiť, aby prebiehajúca „digitálna revolúcia“ bola udržateľná a aby z prínosov, ktoré z nej plynú, mali osoh všetci, keďže vďaka nej trh práce ponúka druhú príležitosť pre povolania, ktoré sa postupne stávajú zastaranými; okrem toho zdôrazňuje, že na druhej strane je nevyhnutné každému členskému štátu opäť umožniť, aby poskytoval primeranú sociálnu ochranu pre tých, ktorí nie sú schopní opätovne sa zapojiť do trhu práce;
3. vyzýva Komisiu, aby prijala opatrenia obchodnej politiky zamerané na odrádzanie od dovozu výrobkov a služieb, ktorých produkcia bola presunutá do zahraničia; domnieva sa, že takéto opatrenia by mohli byť efektívnejšie, ak by boli sprevádzané stimulmi zo strany členských štátov zameranými na relokalizáciu výroby a zachovanie existujúcej výroby in situ;
4. domnieva sa, že medzi prvé kroky, ktoré treba podniknúť, patria spoľahlivé vnútroštátne politiky zamerané na verejné investície v strednodobom a dlhodobom horizonte do infraštruktúry, reštrukturalizácia existujúceho verejného a súkromného fondu budov (aj v záujme zlepšovania energetickej účinnosti), obnova a zachovanie kultúrnych a architektonických statkov, infraštruktúra na ochranu územia (napríklad proti rizikám prírodných katastrof alebo hydrogeologickej nestability), rekonštrukcia a modernizácia základnej infraštruktúry (školy, nemocnice, policajné stanice, cestné a železničné siete, letiská, prístavy atď.); rovnako považuje za prioritu podobné investičné politiky v odvetví luxusných výrobkov;
5. konštatuje, že aj keď sú financie Únie zamýšľané ako nástroj na vyrovnávanie nerovnováh medzi členskými štátmi, v praxi sú mechanizmom, ktorý tieto nerovnováhy zväčšuje tým, že sa uplatňujú zásady spolufinancovania a podmienenosti; zastáva názor, že z toho vyplýva, že tieto financie predstavujú mimoriadne skrytý mechanizmus, ktorým EÚ uplatňuje kontrolu nad výdavkovými politikami členských štátov; domnieva sa preto, že s cieľom zabezpečiť efektívnu stratégiu reindustrializácie nie sú financie Únie, na rozdiel od verejných a súkromných investícií, najvhodnejším nástrojom; požaduje, aby sa na investície členských štátov už nevzťahovali európske rozpočtové obmedzenia;
6. domnieva sa, že treba opätovne vytvoriť najlepšie podmienky na to, aby sa popri verejných investíciách dostatočne mobilizovali aj súkromné investície; na tento účel zdôrazňuje, že je potrebné jasné oddelenie medzi tradičným bankovníctvom a investičnými bankovými činnosťami;
7. pripomína Komisii a Rade, že Únia nie je oprávnená konať v záujme „zosúladenia zákonov a iných právnych predpisov členských štátov“[2] v oblasti priemyslu;
8. poveruje svojho predsedu, aby postúpil toto uznesenie Rade, Komisii a vládam a parlamentom členských štátov.